MUDr. Peter Polan: športový lekár musí mať rád šport
Začiatkom roka uzavrel futbalový klub FC Košice zmluvu o spolupráci s Nemocnicou AGEL Košice-Šaca. Štvorčlenný tím lekárov z tejto nemocnice bude zabezpečovať komplexnú zdravotnícku starostlivosť o hráčov A-mužstva a zároveň bude dohliadať na stovky mladíkov z Akadémie FC Košice. Jedným z lekárskeho kvarteta žlto-modrých je prednosta Kliniky Muskuloskeletálnej a športovej medicíny Nemocnice AGEL Košice-Šaca, MUDr. Peter Polan, PhD, MPH, ktorý nám poskytol rozsiahly rozhovor nielen na futbalovú tému.
Pán prednosta, skúste nám priblížiť, ako došlo k spolupráci medzi FC Košice a Nemocnicou AGEL Košice-Šaca?
„V roku 2016 bola Nemocnica Košice-Šaca zaradená medzi svetovo uznávané medicínske centrá FIFA Medical Centre of Excellence. Jedným z kritérií bola spolupráca s Národným futbalovým zväzom. V tomto období v Košiciach nebol futbalový klub v najvyššej súťaži. Spoluprácu sme začali s Futbalovým klubom Lokomotíva Košice, neskôr sme rozbehli spoluprácu so SFZ a začali spolupracovať s reprezentačnými družstvami U18, U19 a U20. Zúčastnili sme sa ME U19 v roku 2022 aj MS U20 v roku 2023 v Argentíne.
Pred dvomi rokmi sme sa začali zaoberať možnosťou, aby naša nemocnica komplexne zabezpečovala starostlivosť o futbalový klub FC Košice. K definitívnej dohode došlo od 1. januára 2024, keď Nemocnica AGEL Košice-Šaca prevzala pod záštitu zdravotnú starostlivosť o A-mužstvo, ale aj mládežníkov z Akadémie. Naša predstava o spolupráci je trošku iná, ako to fungovalo doposiaľ. Väčšina klubov na Slovensku má jedného klubového lekára. Ja si myslím že rovnako ako trénerská práca je práca celého tímu, aj zabezpečenie zdravotníckej starostlivosti je tímová práca. MUDr. Michal Fečík je telovýchovným lekárom a bude mať na starosti preventívne prehliadky, funkčnú diagnostiku, pitný režim, stravovanie a bude riešiť neúrazové stavy. MUDr. Róbert Filep je uznávaný rehabilitačný lekár, bude zodpovedať nielen za rehabilitáciu, ale aj spoluprácu s fyzio tímom FC Košice. MUDr. Ronald Polomský a ja sme ortopédi, budeme sa snažiť zabezpečiť včasnú diagnostiku zranení, následnú liečbu aj prípadný operačný zákrok, ak bude potrebný. Zároveň budeme najčastejšie prítomní aj na zápasoch A-mužstva. Určite na zdravotnej starostlivosti budú participovať aj ďalší kolegovia z našej kliniky, hlavne pri niektorých špecifických zraneniach. Tím našej kliniky je hlavnou zárukou kvalitnej starostlivosti.“
Spomínali ste, že vy a MUDr. Polomský budete s mužstvom a realizačným tímom najčastejšie. Znamená to, že aj v tomto smere ste si interne rozdelili kompetencie a povinnosti?
„Áno, každý člen lekárskeho tímu má svoje povinnosti. Spolu s Dr. Polomským sa budeme striedať na lavičke družstva počas zápasov, ale určite sa tam stretnete aj s ostatnými kolegami. Striedať sa budeme aj podľa pracovných povinností. Každý z nás je extrémne vyťažený, v nemocnici, na lekárskej fakulte, niektorí sme si ponechali spoluprácu aj s inými športovými klubmi. Myslím si, že ani nie je v ľudských silách, aby bol jeden a ten istý lekár zakaždým k dispozícii. Sme tím a tak chceme fungovať. Ak to chceme robiť na profesionálnej úrovni, tak práve tento model je jednou z možností ako to naplniť. Tréner aj manažment klubu tento návrh akceptovali. Treba povedať, že vo svete to nie je nič nové - popredné kluby fungujú bežne na takejto báze.“
Prejdime k vašej športovej histórii. Prvýkrát sme vás v športovom realizačnom tíme zachytili ešte v roku 1997, keď ste sa objavili pri extraligových hádzanárkach Coiimexu Košice a vtedy ste spolupracovali s legendárnym trénerom Antonom Frolom - majstrom sveta z roku 1967 vo Švédsku, ktorý bol vyhlásený za slovenského hádzanára uplynulého storočia. To bol pre vás športový štart ako hrom, čo poviete?
„Áno, spomínam si na to veľmi presne. Bol som ešte mladý začínajúci lekár a hneď som pracoval po boku takej osobnosti. Sú to veľmi milé spomienky. Ďakujem za pripomenutie.“
K halovým športom sme neodbočili náhodou. Pamätáme si vás aj z lavičiek basketbalistiek Good Angels a Young Angels Košice, kde ste spolupracovali s Danielom Jendrichovským. Boli ste na niekoľkých ME v basketbale žien a junioriek. Taktiež ste boli lekárom hádzanárov Košice Crows a naposledy HK Košice, no medzi sedmičkami ste sa objavili aj na reprezentačnej úrovni. Dokonca ste boli pri mužských národných výberoch Slovenska počas trénerských ér Petra Hatalčíka, Martina Liptáka, Petra Dávida, ale aj juniorskej reprezentácie po boku Pavla Jana, ktorý je v súčasnosti trénerom Tatrana Prešov. Dá sa povedať, že väčšina vašej lekárskej športovej činnosti doposiaľ prebiehala v halách a často aj v ženských kolektívoch. Ako ste pripravený preladiť sa na klubový futbal?
„Máte dobré informácie a na margo mojej spojitosti s halovými športami som sa už párkrát „sekol“ aj teraz v FC Košice. To, keď mi volal manažér A-mužstva Roman Šimko ohľadom stretnutia a ja som mu automaticky odvetil, že o chvíľu sa uvidíme v hale... Ale teraz vážnejšie. Mám bohaté skúsenosti aj s futbalom. Prvýkrát som k tejto hre privoňal ešte za čias Lokomotívy Košice v druhej či tretej lige. Už vtedy sme si vyskúšali súčasný model, keď sme tvorili lekársky tím spolu s MUDr. Polomským a MUDr. Filepom. A na konte máme aj päť rokov spolupráce so Slovenským futbalovým zväzom. To sme boli v realizačných tímoch za pôsobenia trénera Alberta Rusnáka pri národných výberoch do 18, 19 i 20 rokov. Aj v súčasnosti spolupracujeme s reprezentáciou U19 a vždy sa na túto prácu tešíme.“
V čom sú podľa vás špecifické zranenia futbalistov? Sú iné ako u basketbalistov či hádzanárov? Ako vplýva hrací povrch či terén na vznik zranení? Vieme, že pri halových športoch odchádza do úzadia odpružená drevená palubovka a trebárs v hádzanej ju často nahrádza syntetický Gerfloor. Analógiu v tomto smere môžeme vidieť aj vo futbale, kde sa aj pod vplyvom počasia často mení pre hráčov terén z prírodného na umelý. Vidíte v tom určitú príčinnú súvislosť čo sa týka vzniku zranení športovcov?
„To je veľmi dobrá otázka a rád na ňu odpoviem. Keďže od roku 1997 som bol primárne lekárom pre halové športy, veľmi dobre poznám históriu zmien hracích povrchov. Každý šport má svoje špecifiká. Pri futbalovej medicíne sa stretávame aj so zraneniami, ktoré sú pri halových športoch zriedkavejšie. Vo futbale je ďaleko viac svalových či šľachových zranení, ako bolo pri basketbale. Registrujem, že vo futbale majú hráči častejšie problémy s trieslami, častejšie sú zranenia členka a nohy, veľký problém je otras mozgu. Na druhej strane sú zriedkavejšie poranenia ramena, lakťa, prstov rúk. Aj vo futbale však treba odlišovať zranenia, ktoré sa stávajú hráčom v poli či brankárom. Skutočne možno povedať, že niektoré typy zranení sú špecifické pre niektoré druhy športov a navyše aj jednotlivé posty majú svoje špecifické zranenia. Pokiaľ ide o spomínané hracie povrchy či terény, z dlhodobého hľadiska to môže byť jedna z príčin zranenia futbalistu. Zvlášť pri rôznych typoch umelých ihrísk. Ale to nie je až taký problém, než to striedanie rôznych povrchov. Ak počas týždňa štyrikrát vymeníte v rámci tréningu prírodné ihrisko za umelé, nie je to dobré. Možno je výhoda tá, ak väčšinu tréningových jednotiek absolvujete na jednom type ihriska, trebárs aj umelom. Spôsobí to menej problémov, ako to striedanie. Organizmus si na to jednoducho zvykne a prispôsobí sa. Takto musí reagovať stále na niečo nové a to je jeden z prvých predpokladov na vznik zranenia. Bohužiaľ, z úplne objektívnych príčin aj pod vplyvom počasia dochádza k situácii, že v zime sa logicky trénuje na umelom ihrisku a keď sa oteplí, tak na prírodnom. Znie to rozumne, ale pre telo športovca to až také vhodné nie je. To striedanie má určite vplyv na percento zranení. Aj to je naša úloha v tíme. Za veľmi dôležitú pokladám spoluprácu s kondičným trénerom, masérom a fyzioterapeutmi.“
Vráťme sa k futbalu a FC Košice. Kým doposiaľ ste na športovom poli ako klubový lekár viac spolupracovali so ženami, teraz vás čakajú muži. V čom je práca klubového doktora iná z hľadiska pohlaví?
„To ste ma zaskočili, ale samozrejme je v tom veľký rozdiel. Myslím, že pre mňa je jednoduchšie pracovať s mužmi, ako so ženami. Tam to vyžaduje oveľa viac psychológie. Teraz ma čaká mužský tím a na prácu s kolektívom FC Košice sa úprimne teším.“
Ak ste spomenuli tímového ducha, tak sa aj vy stanete súčasťou celku, ktorý spolu vyhráva i prehráva. Zaujímalo by nás, či aj vás lekárov pohltí počas zápasov adrenalín z dosiahnutia výsledku, streleného gólu, alebo ste stále v prvom rade iba človek, ktorý primárne zabezpečuje zdravotnú starostlivosť?
„Áno, to je síce naozaj moja primárna úloha, ale ak by som necítil tie emócie a nežil určitým spôsobom na jednej vlnovej dĺžke s hráčmi či trénermi, nemohol by som túto prácu robiť už takmer tridsať rokov. Pre mňa je športová medicína koníček, zábava aj relax. Ako ste povedali, som súčasťou tímu. Aj ja si rád po góle ťapnem či po víťaznom zápase zakričím s družstvom v šatni. Prežívame všetko spolu. Bez toho to nejde. Takže rovnako ako všetci po prehre smútim a po výhre sa teším. Ja mám rád šport ako taký. Bohužiaľ, práve preto, že robím športovú medicínu, nemám až toľko času, aby som si sám mohol zašportovať. Využijem však na to každú jednu možnosť a vediem k tomu aj svoje deti. Finálna odpoveď je: bez toho, aby mal aj lekár rád šport, nemôže robiť plnohodnotne športovú medicínu.“
Ako lekár futbalistov sa však oproti halovým športom aj oveľa viac nabeháte. Zaujímalo by nás však, ako prebieha komunikácia po príchode k zranenému hráčovi, či aká je identifikácia rozsahu zranenia?
„Áno, čo sa týka dĺžky behov k zraneným športovcom, je futbal iný. Pre mňa je skutočne dôležité sledovať pozorne zápas a vidieť ten mechanizmus vzniku prípadného zranenia. Väčšinou už podľa spôsobu pádu či kontaktu s protihráčom vie lekár predpokladať, čo sa asi mohlo stať. Netvrdím, že náš príchod na ihrisko nie je občas aj taktický zámer, ale to už je skôr o psychológii. Mojou úlohou je v prvom rade odhaliť, o aké zranenie ide a či môže hráč po ošetrení pokračovať v hre. Ak to možné nie je, dávame pokyn lavičke a hráča necháme vystriedať. V tom momente začínam uvažovať nad celým nasledujúcim procesom - čo je potrebné urobiť, aké vyšetrenia je potrebné absolvovať, aký najrýchlejší spôsob diagnostiky je potrebné zabezpečiť, aby sme stanovili správnu diagnózu. Práve tá je absolútnym základom určenia následnej liečby zranenia.“
Necítite sa v tých chvíľach tak trochu pod tlakom? Mužstvo bráni či naháňa výsledok, chýba mu dôležitý hráč a vy ste jediný, od ktorého závisí čo bude nasledovať. Ako vtedy uvažujete?
„Viete, pri niektorých zraneniach, ako úraz hlavy a krku sa naozaj nemôžem unáhliť. V takýchto prípadoch musí mať lekár chvíľu navyše, aby sa mohol správne rozhodnúť. Pre mňa je za akéhokoľvek stavu na prvom mieste vždy zdravie športovca. Niekedy to, bohužiaľ, trvá dlhšie, ale určite nedovolím zranenému hráčovi vrátiť sa do hry len preto, že si to žiada stav zápasu či potreba vyhrať.
Mám jedného veľmi skúseného kolegu, ktorý mi povedal, že on by nikdy nevedel robiť športovú medicínu. Napriek tomu, že ju robí a to veľmi kvalitne ako operatér. A to z toho dôvodu, že športová medicína je o kompromisoch. Zranenie ktoré sa v prípade „bežného človeka“ lieči šesť týždňov, od nás športových lekárov častokrát očakávajú za 14 dní... Na druhej strane sa snažíme športovcom poskytnúť maximálnu komplexnú starostlivosť, ktorej cieľom je skrátiť dobu rekonvalescencie na minimum a zabezpečiť bezpečný návrat k športu.“
Na druhej strane ako lekár by ste mali poznať aj psychológiu jednotlivých hráčov v zmysle, kto ma nižší prah bolesti, kto potrebuje iba obstrek a bude za chvíľu v poriadku. Je to tak?
„Áno, presne. V tejto súvislosti je potrebné poznať aj mentalitu a psychológiu hráčov. To je možné dosiahnuť iba časom a postupným spoznávaním sa. V klube sme zatiaľ krátko, preto aj tento proces chvíľu potrvá. Ale z pohľadu lekára je potrebné poznať aj túto stránku hráčov. V každom športe platí, že sú hráči, ktorí sa nechajú ošetrovať viac a iní, kým nemajú doslova zlomeninu, tak lekára či nebodaj nosidlá nechcú ani vidieť. Aj preto je nevyhnutné to družstvo poznať a byť súčasťou tímu aj počas ciest, sústredení či zápasov. O chvíľu nám začína pohár i liga. Stanovili sme si, že okrem zápasov, minimálne raz do týždňa jeden z nás medzi chlapcov príde a bude k dispozícii po tréningu. V prípade urgentnej potreby sme, samozrejme, k dispozícii permanentne.“
Boli ste na piatich majstrovstvách sveta či Európy v troch rôznych športoch - futbale, basketbale a hádzanej. S Good Angels Košice ste boli vo Final Four Euroligy. Čo očakávate od pôsobenia v FC Košice?
„Ako som už povedal, šport sledujem pravidelne a výsledky FC Košice som registroval dávno predtým, než sme nadviazali spoluprácu. Ich zápasy som počas jesennej časti navštívil aj ako bežný divák, takže nejdem do úplne neznámeho prostredia. Prekvapil ma štadión, ktorý je v útrobách ešte krajší a komplexnejší ako vyzerá zvonku. Zatiaľ mám veľmi dobrý pocit z atmosféry v tíme. Je tu nový realizačný tím. Myslím si, že to všetko, sa určite odzrkadlí a prinesie úspech. Myslím si, že v premiérovej sezóne medzi elitou je potrebné udomácniť sa v súťaži a každopádne sa zachrániť. Som optimista a verím, že to zvládneme a v nasledujúcom ročníku už budeme hrať o najvyššie priečky. Verím, že budem súčasťou úspešného príbehu.“
FOTO: Tomáš CICOŇ a Šimon PAVLIŠIN
