Marek Sapara: Bude to boj s hladným levom

Športový riaditeľ FC Košice zažije nevšednú sobotu, na konci ktorej chce opäť zažiť radosť z víťazstva. Hoci je v Ružomberku doma, na zápas s Liptákmi sa teší. Čaká náročný súboj, ale svojmu tímu verí.

Košický vstup do jari sa nesie zatiaľ v znamení šestiek - získali sme šesť bodov a skóre máme 6:0. Symbolizuje to niečo podstatné?

„Bodaj by tie šestky predpovedali to, čo si momentálne prajeme najviac. Vstup do sezóny sme mali fajn, oba výsledky potvrdzujú vzostup, ale aj keď sme začali dobre, robota ešte nie je dokončená. Čakajú nás ešte dva dôležité zápasy a v nich sa bude rozhodovať, či patríme alebo nepatríme do hornej šestky.“

Čo je dôležité, konečne máme lavičku a teda aj konkurenciu. Aj hráči, ktorí zasiahnu do zápasov v ich priebehu, dokážu ponúknuť kvalitu a oživenie. Ako to vnímate?

„S týmto panuje veľká spokojnosť. Toto bol jeden z našich cieľov v zime, že chceme káder rozšíriť i skvalitniť a to najviac na pozíciách, kde nás počas jesene tlačila topánka. Zvýšila sa tým konkurencia a celkovo máme viac hráčov, ktorí sa tlačia do základnej zostavy, čo ich všetkých posúva ďalej. Tréner má aj vďaka tomu viac možností vstupovať do zostavy a meniť hráčske zloženie podľa potreby. Samozrejme, hráčov sa podarilo kvalitne pripraviť aj po fyzickej stránke.“

Na druhej strane niektorí hráči ako trebárs Bokros či Takáč ešte ani nezasiahli do hry, ale čo je dôležité, správajú sa tímovo a z úspechu tímu sa úprimne tešia. Je to znak tímovosti, po ktorej ste volali?

„Z môjho pohľadu je najdôležitejší charakter mužstva. A ja by som bol nahnevaný, ak by som nevidel hráčov, ktorí nie sú nahnevaní z toho, že nehrávajú. Nemyslím to doslovne, ale to, že sedíte na lavičke, vás nemôže tešiť. V tréningu „nahnevaný“ hráč je v podstate užitočný hráč, pretože vytvára tlak na to, že chce hrávať. Na druhej strane aj hráči, ktorí hrávajú menej, dotvárajú tím ako celok. Videli ste určite nádherné video po zápase v Žiline, kde naši brankári krásne ukázali, ako si navzájom prajú. Tímový úspech nás teší všetkých a je to aj vidieť na reakciách všetkých hráčov.“

Prejdime k Ružomberku, kde sa v sobotu predstavíme v rámci predposledného kola základnej časti. Tu hádam ani nie je potrebná otázka...

„Veru, netreba ju ani položiť. Viem, čo to všetko pre mňa znamená. Povedať, čo cítim, je pre mňa zložité. Je to môj druhý domov, založil som si tam rodinu, bývam tam, podnikám tam a niečo som tam odohral i odtrénoval. Je ťažké popísať, čo cítim, ale idem tam s cieľom vyhrať. To je podstata súťaživosti, ktorá vo mne je a to, čo pri tom cítim, je irelevantné. Netreba zabúdať, že Ružomberok je v neľahkej situácii, klesol na poslednú priečku. Budeme sa biť s hladným levom! To je to, s čím sa budeme musieť popasovať. Úprimne ma neteší, že je Ružomberok posledný, pretože som tam niečo zažil a mám ku klubu i mestu určitý vzťah. Ale na zápas sa teším, veľmi.“

V dokumente Príbeh ligy ste prezradili, že ružu ako symbol mesta Ružomberok máte dokonca vytetovanú na tele. To znamená, že už do konca života bude navždy s vami...

„Áno, a to sa nikdy nezmení. Mám tam silné väzby, môj desaťročný syn hráva za žiakov Ružomberka. Mám to mesto rád, ale to mám aj moje rodné Košice, na ktoré som nikdy nezanevrel, hoci som bol dvadsať rokov  mimo domova. Som košický rodák a som nesmierne hrdý a šťastný, že teraz pracujem pre FC Košice. Výnimočný vzťah však mám aj k nórskemu Trondheimu, kde som hrával, či viacerým tureckým mestám, kde som počas hráčskej kariéry pôsobil.“

V Ružomberku ste sa predstavili ako súper viackrát. Stačí spomenúť duel spred vyše 20 rokov v drese 1.FC Košice, kde ste dvomi gólmi zariadili remízu 2:2, či liptovské derby z minulej sezóny, kde ste vo štvrtom kole Slovnaft cupu ako asistent trénera v Liptovskom Mikuláši poriadne potrápili neskoršieho víťaza pohárovej súťaže...

„To áno, s Mikulášom sme ich mali vlani na lopate. V riadnom hracom čase sa zrodila remíza 1:1 a vypadli sme až po penaltovom rozstrele. A Ružomberok potom vyhral celú súťaž. Nebude to teda pre mňa úplná novinka prísť na tamojší štadión ako súper.“

Terajšiemu Ružomberku objektívne nevyšiel vstup do súťaže podľa predstáv, po dvoch kolách má na konte dve prehry so skóre 1:6, čo zapríčinilo pád na dno tabuľky. Čo to pre nás znamená?

„Mali za sebou dobrú zimnú prípravu a vydarené sústredenie v Turecku. Výsledky aj výkony potvrdzovali vzostup. Samozrejme, treba brať do úvahy veľmi ťažký zápas so Slovanom. Mali veľmi náročný štart, ale v Skalici to už bolo z ich strany lepšie. Chýbajú im však body. Stále si myslím, že toto mužstvo nepatrí na chvost tabuľky a tak sa na Ružomberok aj chystáme. Nejde o to, kde sú práve teraz, ale netreba zabúdať, že väčšia časť kádra vlani vyhrala Slovnaft cup a odohrala viacero kvalitných zápasov v európskej súťaži. Hlavne doma dokážu potrápiť kohokoľvek a na to musíme byť pripravení.“

Keď ste v závere roka 2017 končili v Ružomberku ako hráč, viedol vás vtedy tréner, ktorý je tam znovu - Norbert Hrnčár. Ako si naňho spomínate?

„Je to tréner, ktorý dbá na disciplínu a celkovo na dodržiavanie pravidiel. Má jasný cieľ v rámci herného prejavu a to sa v jeho prípade veľmi nezmenilo oproti tomu, čo som pod jeho vedením zažil ešte ja. Je to skrátka poctivý tréner, ktorý sa spolieha na stopercentný prístup a disciplínu na ihrisku. O to to bude pre nás zložitejšie. Napriek tomu, že je Ružomberok posledný, som si istý, že nič nedostaneme zadarmo.“

Zaujímavé je aj to, že v Ružomberku ste hrávali so svojimi terajšími podriadenými Dominikom Kružliakom, Michalom Faškom či už naskakujúcim dorastencom Marekom Zsigmundom, tamojší klub majú odskúšaný aj Lukáš Fabiš či Dalibor Takáč, no aj v tíme súpera máte viacero bývalých spoluhráčov či dokonca zverencov z čias, keď ste pôsobili pri doraste Liptákov. Ako sa toto môže prejaviť na ihrisku?

„Každý to berie individuálne. Niekto sa chystá tak, že je to pre neho najdôležitejší zápas sezóny, inému je to jedno. Prostredie pozná možno lepšie ako kdekoľvek inde, ale stále je to iba zápas, ktorý trvá 90 minút. Ja budem, samozrejme, na tribúne nervóznejší, lebo na ihrisku by som to vedel kedysi nejako výkonom ovplyvniť, ale budem všetkým držať veľmi palce.“

Ako sa podarilo rozlúsknuť vašu rodinnú dilemu, má už váš desaťročný syn Mattias jasno, či bude v sobotu fandiť otcovým Košiciam, alebo Ružomberku, ktorého dres v mládeži oblieka?

„No, priznám sa, že po mojom nedávnom príchode do Košíc sme sa na túto tému rozprávali. Povedal mi, že keď nebudeme hrať s Ružomberkom, tak bude fandiť Košiciam, ale vo vzájomnom zápase to bude 50 na 50. Úplne mu rozumiem, že mi praje, ale zase blízky mu je aj klub, za ktorý hráva.“

A to je správne, pretože klubizmus sa pomaly vytráca, a v deťoch ho treba pestovať odmalička. Súhlasíte?

„Jednoznačne! Ja som ho k tomu vždy viedol, aby mal rád svoj klub, za ktorý bojuje. Odmalička hráva za Ružomberok a nevidím dôvod na to, aby teraz niečo od základov menil. Môžete fandiť veľkým klubom - Liverpoolu, Realu či Bayernu, ale ten vzťah k materskému klubu musí byť na prvom mieste. Je úplne v poriadku, že v srdci môjho desaťročného chlapca je na prvom mieste „ruža“.         

FOTO: Tomáš CICOŇ