Bernard Petrák si proti materskej Žiline želá víťazstvo rozdielom triedy
Jediným členom kádra FC Košice, ktorý je odchovancom MŠK Žilina, je obranca Bernard Petrák. Tento 23-ročný zadák prešiel v klube spod Dubňa všetkými mládežníckymi kategóriami a privoňal aj k šatni A-mužstva, hoci zaň nikdy nenastúpil. Napriek tomu je tento futbalista bytostne spätý s MŠK Žilina, a tak sme ho pred sobotňajším vzájomným súbojom vyspovedali.
Bernard, pôvodne sme chceli napísať, že ste žilinským rodákom, ale v kolónke miesto narodenia vám svieti ruská Voronež. Vysvetlite nám, ako sa stalo to, že ste prišli na svet v tomto vyše miliónovom meste na juhozápade Ruskej federácie?
„Môj otec tam vtedy pôsobil, spoznal sa s mojou mamou a do mojich piatich rokov sme ako rodina žili v Rusku. Ja som dokonca až do osemnástich rokov mal ruské občianstvo. Pred piatimi rokmi po dovŕšení dospelosti som si ho zmenil na slovenské. Od základnej školy som však na Slovensku a aj preto som kompletnú futbalovú dochádzku v mladosti mohol absolvovať v žilinskom klube.“
K tamojšiemu MŠK vás teda viaže viac než obyčajný vzťah, čo vy nato?
„Nielen ku klubu, ale aj k mestu. Vyrastal som tam, mám tam celú rodinu, kamarátov. Pochopiteľne, že MŠK Žilina bude pre mňa vždy klubom, kde som s futbalom začínal a kde som aj vyrástol. Odohral som niekoľko sezón v B-mužstve, zopárkrát som bol aj na lavičke ligového áčka, ale do hry som sa nedostal. Bola tam vtedy veľká konkurencia, a tak som radšej zvolil možnosť hosťovať v iných kluboch.“
Zamierili ste najprv na hosťovanie do Podbrezovej, potom ste prestúpili do Žiaru nad Hronom. A práve tam ste získali vážnejšie seniorské ostrohy, ktoré vám najviac pomohli v napredovaní na seniorskej úrovni. Súhlasíte?
„Áno, nemalo význam dlhšie čakať na šancu v Žiline. Na druhej strane, ak by som bol trpezlivejší, tak by som sa možno príležitosti dočkal. Práve po mojom odchode v čase epidémie koronavírusu viacero hráčov základnej jedenástky zrušilo v Žiline zmluvy a k slovu sa dostali viacerí mladíci z rezervy či Akadémie. Z čista jasna dostali šancu, na akú som ja čakal márne. Ale neľutujem, bývalým spoluhráčom som aj po odchode držal palce a ja som sa sústredil na svoju kariéru, ktorú sa mi vtedy podarilo najviac rozvinúť v drese Pohronia.“
Dá sa teda povedať, že aj v súčasnosti drukujete Žilinčanom? Samozrejme, s výnimkou ak hrajú proti Košiciam...
„Predovšetkým v európskych pohároch im držím palce. Jednak, aby s atraktívnymi súpermi obstáli čo najlepšie, ale zároveň aj preto, že ich výsledky a postupy pomáhajú zvyšovať európsky koeficient Slovenska, a tým pádom z toho môžu profitovať všetky naše kluby.“
Už ste to spomínali, že od istého momentu v Žiline vyznávajú filozofiu preferovania mladých hráčov z vlastnej liahne. Aký máte na to názor?
„Ako Žilinčana ma to samozrejme teší, pretože niet väčšej motivácie pre mladého hráča, ak vidí šancu, že si raz môže obliekať dres materského klubu v seniorskej kategórii. Ale vy asi narážate na herný štýl MŠK. Je pravda, že hrajú rýchlo a útočne. Typologicky majú na to vhodné typy. Silní sú najmä doma, kde v zápasoch zvykne padať veľa gólov, ako naposledy proti Trenčínu s výsledkom 5:2. Žilina je určite nepríjemný a behavý súper, ktorý je silný na lopte. Jeho úspešnosť spočíva najmä v ofenzíve.“
To máte pravdu, veď v troch doterajších stretnutiach Niké ligy skórovali „Šošoni“ už osemkrát, ale recept ako na nich ponúka Podbrezová, ktorá im v druhom kole doma nedovolila rozvlniť sieť ani raz. Budete si brať príklad?
„Už to naznačil náš tréner Anton Šoltis - musíme im dať menej priestoru a brzdiť ich v činnostiach, v ktorých sú silní. Keďže chceme potešiť divákov, budeme sa snažiť zabodovať naplno. Radi by sme sa prebojovali do prvej šestky a na to budeme potrebovať body predovšetkým z domácich zápasov. Nehľadiac na súpera.“
Raz darmo, ste profesionál a to si žiada uspieť aj proti vašej materskej Žiline. Trúfnete si tipnúť aj výsledok?
„Bol by som veľmi rád, ak by naša obrana neinkasovala a naše mužstvo skórovalo trikrát, takže 3:0. Ale poteší akýkoľvek výsledok, ktorý bude znamenať trojbodový zisk.“
FOTO: Šimon PAVLIŠIN
